Radobica

RADOBICKÝ NAUČNÝ CHODNÍČEK

Cieľom prvého náučného chodníčka v obci Radobica je informovať domácich, ako aj návštevníkov o zaujímavých lokalitách našej obce. Pozostáva z 5 zastávok, na ktorých sa dozviete nielen zaujímavé informácie z histórie našej obce , ale môžete si aj oddýchnuť v novovybudovaných prístreškoch na sedenie, opiecť si vami prinesené rôzne dobroty v novom ohnisku, prípadne sa poprechádzať v príjemnom horskom prostredí.

Vstupnou bránou do obce Radobica je už od nepamäti familiárne nazývaná Hruštička, ktorá nesie názov podľa mohutnej  planej hrušky, ktorej vek už nedokážu určiť ani tí najstarší občania Radobice.  Ale vraj tu stála už v roku 1919. Podľa nej je pomenovaný aj miestny oddychový parčík .

Chodníček vás ďalej zavedie ku kultúrno športovému areálu, ktorý je vďaka svojej lokalite spoločenským centrom našej obce.

Táto lokalita má pre našu obec veľký význam, pretože spája kultúru so športom a taktiež podporuje takzvaný medzigeneračný dialóg.

Následne  vaše kroky povedú ku Kostolu Božského Srdca Ježišovho, ktorý je jedinou kultúrnou pamiatkou našej obce.

Park Hôrka začali budovať v roku 2013 Radobickí dobrovoľní hasiči na vrchu štrkovitého kopca. V minulosti sa tu konali spoločenské udalosti, ako pálenie Jánskej vatry alebo Vatry SNP, na ktoré dodnes spomínajú miestni pamätníci.

Dnes je vyhľadávaným miestom vďaka čarovnému výhľadu a vybudovaným ohniskom, hojdačkami, prírodnému aj prestrešenému sedeniu a „Rebríku do neba“ najmä návštevníkmi a turistami našej obce.

Náučný chodníček končí v časti Cerová, kde bol v roku 1820 pre potreby celej obce Radobica postavený vodný mlyn.

 

Park Hruštička

Vstupná brána do obce Radobica je už od nepamäti familiárne nazývaná Hruštičkou, podľa mohutnej planej hrušky, ktorej vek už nedokážu určiť ani tí najstarší občania Radobice. Ale vraj tu stála už v roku 1919. Tento symbol dlhovekosti a húževnatosti odoláva roky nielen nepriazni počasia, ale prežil bez úhony aj obdobie, keď v jeho blízkosti bolo zriadené miestne smetisko.Vďaka pomerne neúrodnej pôde v tejto časti obce boli v minulosti v záhradách vysadené hlavne ovocné stromy, prím hrali hlavne hrušky, ktoré bohato rodili takmer každý rok, nezávisle od úrody na iných druhoch ovocných stromov. V minulosti  bola široko-ďaleko povestná pálenka z týchto hrušiek. V súčasnosti už v záhradách zostalo zo spomínaných stromov iba zopár jedincov nahlodaných zubom času.

Ona sa však ako osirelý mohykán, rokmi nemeniaci svoj vzhľad, týči pri vstupe do obce. Víta svojich každodenných okoloidúcich, aj po rokoch navrátivších sa rodákov. Pohľad na ňu pripomína mnohým generáciám činnosti, ktoré robili v minulosti ako deti v príjemnej tôni jej konárov. Od detských hier, pasenia kráv či kôz, kosenia, hrania kariet, tajného fajčenia prvých cigariet až po prvé bozky. Nezlomilo ju ani obdobie, keď si ľudia urobili v jej blízkosti obecné smetisko. Korienok má asi dobrý, pretože dokáže žiť v súzvuku aj s nikdy neutíchajúcimi vetrami v tejto časti obce. Jej kondícia, zdravotný stav i vzhľad sú už dlhé desaťročia takmer nemenné. Aj vďaka tomu, že ako plánka nikdy neposkytovala pre ľudí chutné plody. Deti nikdy nemali dôvod škriabať sa po jej konároch za sladkými hruškami, dospelí ju nemali dôvod opilovať a tvarovať na svoj obraz. Proste samorast. Tak jej je dobre. Nepotrebuje žiadny lifting ani peeling. Každodenne odprevádza ľudí do práce či do školy. Niekoľko desiatok radobických generácií sa už popri nej vymenilo. Vyrástlo, dospelo, či odišlo do našich spomienok. Iba ona tu stojí ako nemý svedok, uchovávajúci vo svojej korune spomienky. Ešte keby tak rozprávať vedela, tá naša „hruštička radobická“.

Genéza vývoja Parku Hruštička
V osemdesiatych rokoch minulého storočia (počas obdobia starostovania Antona Franca) bol priestor čiastočne zrekultivovaný a vysadený novými stromami – lipami a borovicami.
Postupne sa však tento priestor stal zanedbaným a hromadili sa tu nelegálne skládky odpadu. V rokoch 2011 a 2012 bol hŕstkou nadšencov vyčistený, upravený a doplneno nové dreviny. Vďaka podpore komunitnej nadácie City Bank a miestnemu občianskemu
združeniu Zorica bolo toto miesto doplnené a osadené novými lavičkami, odpadkovými košmi a ďalšími novými drevinami. Následne v lete 2012 bol park slávnostne otvorený vtedajším starostom obce PhDr. Stanislavom Bartošom, CSc., za speváckej asistencie folklórneho súboru Bukovinka a početnej účasti miestnych občanov. Park Hruštička je využívaný na rôzne voľnočasové aktivity. V roku 2020 boli lavičky čiastočne rekonštruované, keď pôvodné drevené dosky lavičiek boli nahradené prvkami z recyklovaných plastov.
V rámci cezhraničného projektu realizovaného s Dobrovolným svazkom obcí Mikroregionu Valašskomeziříčsko- Kelečsko, do parku v roku 2023 pribudol altánok, ohnisko a stojan na bicykle.

 

Futbalové ihrisko a detské ihrisko

Táto lokalita má pre našu obec veľký význam, pretože spája kultúru so športom a taktiež podporuje takzvaný medzigeneračný dialóg. Na detskom ihrisku trávia čas menšie deti s rodičmi, vzadu na workoutových prvkoch cvičí mládež a na futbalovom ihrisku svoje výkony predvádzajú futbalisti. V blízkosti ihrísk sa nachádza obecný spoločenský areál s prestrešeným pódiom a volejbalové ihrisko. V spoločenskom areáli sa realizuje väčšia časť kultúrnych podujatí.

Futbalové ihrisko sa začalo budovať v roku 1970 zameriavaním tejto časti našej obce. Predchádzalo tomu vyvlastňovanie pôdy. Prvé futbalové ihrisko malo dĺžku 94 metrov. Pôvodne tu bol podmočený priestor záhrad, väčšinou to bolo zaplavené a od jesene do jari zamrznuté, priestor, na ktorom sa korčuľovala miestna mládež. V strede ihriska bola veľká vŕba, ktorú časom vypílili. Z tejto vŕby zostal iba peň. Stal sa atrakciou, lebo z pňa sa robili výkopy pri futbalových turnajoch. Peň z vŕby sa časom a vplyvom modernizácie futbalového ihriska odstránil.

 

Park Hôrka

Park sa nachádza na vrchu kopca s miestnym názvom Hôrka nad kostolom v Radobici.

Vznikol v apríli 2013 osadením prvej drevenej lavičky z dubového dreva. Cieľom bolo vytvoriť oddychové miesto s pekným výhľadom na obec a prírodné lesnaté okolie. V minulosti sa na Hôrke v miestach terajšieho miniparku konali spoločenské udalosti, ako
pálenie Jánskej vatry, Vatry SNP, na ktoré dodnes spomínajú miestni pamätníci.

V roku 2014 novovzniknutý Dobrovoľný hasičský zbor Radobica pridal ďalšiu lavičku a v roku 2016 dostaval aj dubový stôl s ohniskom na opekanie. Takto vzniklo prvé sedenie vhodné na oddych a voľnočasové aktivity. Medzičasom boli pokusy aj o vysadenie stromčekov, ako lipa, smrek, borovica, paulovnia
plstnatá, orech, agát, ktoré by slúžili ako tieň a zároveň vetrolam, no dopadli neúspešne. Pôda na vrchu kopca je totiž štrkovitá a veľmi suchá. Ako plynul čas, v roku 2018 sa Dobrovoľný hasičský zbor Radobica rozhodol obnoviť ohnisko z tehál a osadiť nádobu na odpad. V tom čase sa posedenie dostalo do povedomia širokej verejnosti, ktorá miesto poctila svojou návštevou.

V roku 2019 Dobrovoľný hasičský zbor Radobica v spolupráci s Obcou Radobica na Hôrke osadili informačnú tabuľu, ktorá obsahuje prevádzkový poriadok. Na stĺpe pod ňou je umiestnená schránka pre knihu návštev. V roku 2022 padlo rozhodnutie vybudovať atrakciu – stala sa ňou dubová prírodná hojdačka s výhľadom na obec. Tá sa rýchlosťou blesku dostala do povedomia ľudí a obec Radobica sa vďaka nej stala vyhľadávanoulokalitou. Naša hojdačka sa dostala aj do turistickej hry s názvom „Hojdačková pátračka“, ktorej organizátorom bola v roku 2022 Krajská organizácia cestovného ruchu Trenčín región.

Ako poslednú atrakciu v roku 2022 pridal opäť Dobrovoľný hasičský zbor Radobica 5 metrov dlhý rebrík do neba, z ktorého je výhľad na miestnu krajinu ešte krajší. V roku 2023 sa obec zapojila do cezhraničného projektu, vďaka ktorému môžete čítať z tejto tabule a posedieť si v altánku.

 

Kostol Božského Srdca Ježišovho

V rokoch 1949 – 1969 si tu veriaci postavili najskôr kaplnku Božského Srdca Ježišovho, v ktorej sa konali sviatočné bohoslužby. Mala vežičku a dva zvony.

V rokoch 1998 – 2001 podľa projektu Ing. arch. Antona Bartáka a pôsobenia ThDr. Ondreja Šmidriaka, PhD. bola započatá prestavba kaplnky na väčší kostol Božského Srdca Ježišovho. Iniciatíva vyšla od veriacich ľudí z Radobice, ktorí svojimi modlitbami a finančnými obetami postavili toto nové, veľké dielo.

Slávnostnú konsekráciu vykonal 16. septembra 2001 Mons. Rudolf  Baláž, diecézny biskup Banskobystrickej diecézy za veľkého počtu veriacich z Radobice a okolia. Z pôvodne malej architektúry kaplnky vznikol krásny, malebný kostol. Osemuholníková svätyňa, rozšírená kapacita lavíc pre veriacich, vstupná časť do kostola
a zväčšenie sakrestie spolu vytvorili krásny, harmonický celok.
Dominantnou časťou presbytéria je socha Božského Srdca Ježiša Krista s majestátnym rozpätím rúk. Vo veži kostola sú umiestnené dva zvony. Jeden, menší – umieračik je jednoduchý, bez výzdoby, má hladký povrch. Väčší zvon má na páske úderového venca nápis, sčasti deformovaný , resp. jeho odliatie je neúplné. Dá sa však prečítať podstatná časť: DEUS SUPERBIS RESISTIT, HUMILIBUS
AUTEM DAT GRATIAM. Text je z epištoly sv. Jakuba (4,6): „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“. Obvod zvona zdobia štyri drobné siluety anjelov hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch: husle, píšťala, harfa a gajdy.

V súvislosti s históriou zvona si občan obce Radobica pán Karol Franc spomína, ako sa zvon dostal do Radobice. Veľký zvon pochádza zo zrušeného kostola z Čiech. Dopravený bol na vlakovú stanicu vo Veľkých Uherciach, odkiaľ ho následne pán Vladislav Košovský konským vozom dopravil do Radobice a lanami ho vytiahli hore na vežu.

V dnešnej dobe sú už zvony elektrifikované. V rokoch 2020 – 2022 bola na kostole vymenená strešná krytina, exteriér kostola sa vymaľoval, vykonalo sa odvodnenie kostola , vymaľovanie interiéru kostola a modernizácia ozvučenia kostola. Pred kostolom vo dvore sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého.

Kostol je jedinou kultúrnou pamiatkou našej obce.

 

Radobica, časť Cerová

Časť obce Radobica, v ktorej sa nachádzate, sa nazýva „CEROVÁ“. V súčasnosti / rok 2023 /má 66 obyvateľov s trvalým pobytom a 48 chalúp. Cerová sa rozprestiera na okolitých kopcoch, ktoré tvoria osady a majú samostatné názvy podľa prvotných obyvateľov. Medzi ne patrí Banská, Hvojnikeje, Glendeje, Štiefleje a Trnikeje. Centrum týchto osád tvorí Cerová s najväčším počtom domov i obyvateľov, kde v minulosti bola umiestnená i základná škola tzv. jednotriedka pre ročníky 1. až 5. V tejto starodávnej malinkej budove sa odohrávali i spoločenské akcie ako napríklad miestne divadlo, premietanie filmov a večerné zábavy. Popri budove základnej školy bola i malá hasičská zbrojnica so starodávnou technikou. Postupom civilizácie v povojnovom období bol v časti Cerová zriadený i obchod na základné potraviny. Nachádzal sa priamo v súkromí obyvateľa menom Michal Gendiar, ktorý ho aj obsluhoval. V sedemdesiatich rokoch bola v údolí pri potoku v strede osád svojpomocne postavená nová budova základnej školy pre ročníky 1. až 5., ktorá vzdelávala deti aj zo susednej obce Veľké Pole, časť Muller.

Presídľovaním obyvateľov do miest a následným klesaním počtu detí došlo neskôr k ukončeniu vyučovania. Objekt školy bol využívaný pre komerčné priemyselné účely a neskôr bol odpredaný do súkromných rúk. Do roku 2020 slúžil ako turistická ubytovňa.

V časti cerová sa nachádzajú tri kaplnky. Historicky prvá bola postavená kaplnka vedľa tejto informačnej tabule. Druhú, na konci cesty smerom na osadu Glendeje postavil pán Ján Tomáš po svojom návrate z Talianskeho frontu.

Tretia kaplnka sa nachádza v časti Banská.

V údolí pri potoku Vlásočnica,v časti Cerová bol v roku 1820 pre potreby celej obce Radobica postavený vodný mlyn na primitívnom princípe. V roku 1914 mlyn prevzal do nájmu Ján Kacina /nar. 9.3.1868 – 1927/ s manželkou a synom Karolom, ktorí v obytnej časti mlyna aj bývali. Z dôvodu nedostatku prítoku vody do mlyna bol po ich príchode mlyn poháňaný aj pomocným dieselovým motorom. Syn Karol Kacina, /nar. 21.1.1904 – 26.3.1998/ ktorý sa v tomto mlyne i vyučil za mlynára postupne prevzal vedenie mlyna a tento mlyn v rokoch cca 1930-1935 zrekonštruoval a zmodernizoval. Pre efektívnu modernizáciu mlynár vyhľadal dnes neznámeho technického projektanta v Čechách, ktorý navrhol celkovú modernizáciu. Mlynár Karol Kacina zrealizoval celú rekonštrukciu, ktorá pozostávala zo stavebných úprav, rozšírenia prítokového koryta pre zásobu vody, zabudovania modernej Francisovej Turbíny, ktorú dal zhotoviť v Českej republike a namontovania nových strojov na spracovanie obilia. Modernizáciou mlyna bol získaný väčší výkon, ktorý mlynár zúročil zabudovaním dvoch veľkých dynám na jednosmerný prúd. Postavením jednoduchých elektrických rozvodov zabezpečil tak svetelný prúd pre miestnych občanov, ktorý každoročne pomáhali pri údržbe vodného náhonu. Pre širšie využitie turbíny, dobudoval k pohonu turbíny i mechanickú pílu na pílenie guľatiny, ktorú využíval v hluchom období. Mlyn slúžil predovšetkým pre občanov Radobica-Cerová, ale i občanov susednej obce Veľké Pole, ktorí svojim bydliskom spádovali bližšie k mlynu. Mlynár platil obci prenájom za mlyn a obec z toho hradila plat predstaviteľa osady Cerová, ktorý mal v tom čase funkciu podobnú starostovi. V roku 1937 živnostník Karol Kacina popri vedení mlyna postavil v blízkosti aj Veľkú pílu na guľatinu – gáter. Gáter fungoval na parný pohon s využitím pilín ako odpadu pri pílení. K prevádzkovaniu gátra i parného kotla mal odbornú spôsobilosť vydanú príslušnými úradmi. Píla slúžila ako výrobný prostriedok, kde boli zamestnaní aj miestny občania. Počas II. svetovej vojny a prechodom frontu na Hornej Nitre nezostala ani lokalita Mlyna a Gátra bez povšimnutia. Blízkosť objektov popri hlavnej ceste spôsobilo rušnosť prechodu Nemeckých okupačných i oslobodzovacích vojsk. Najväčšou udalosťou v tomto období bolo krátkodobé táborenie pri objekte gátra a na priľahlých lúkach Rumunskej brigády s generálnym štábom priamo v rodinnom dome Karola Kacinu. Z rozprávania pamätníkov mali títo vojaci brániť postupu Nemeckých vojsk. Najväčším nešťastím , ktoré postihlo samotný dom a gáter bolo odstreľovanie delostreleckými granátmi Nemeckými vojskami z neďalekej osady Rudica s cieľom zneškodniť Rumunské vojská. Granáty narušili opevnenie domu a zabili Rumunského generála ako i ďalších vojakov. Značne bol poškodený i samotný gáter a jeho parný pohon. Ukončením prechodu frontu bol gáter opäť opravený a uvedený do činnosti. Jeho funkcia ako i funkcia mlyna netrvala však dlho. Ukončením II.sv. vojny a príchodom nového politického režimu bola v rokoch 1955-1958 funkcia mlyna i gátra pozastavená a prevádzkovanie zakázané. Postupným znárodňovaním boli stroje štátom demontované a odvezené. Pozostatkom tejto doby sa zachovali iba kamenné základy mlyna , ktoré boli využité pod stavbu drevo domu a za nimi sú pozostatky vodného koryta s betónovým vyústením , ktoré môžete vidieť popri ceste na Cerovú.